Zánik práva vyrubiť daň

Zánik práva vyrubiť daň upravuje § 69 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení neskorších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako daňový poriadok), ktorý je identický s § 45 bývalého zákona o správe daní.
Podľa daňového poriadku daň možno vyrubiť tromi spôsobmi, a to:

• rozhodnutím správcu dane,
• podaním daňového priznania vrátane dodatočného daňového priznania alebo,
• zaplatením dane, pri ktorej nie je povinnosť podať daňové priznanie.

 

Základným aspektom pri zániku práva vyrubiť daň je lehota. Daňový poriadok upravuje subjektívnu, ako aj objektívnu lehotu. Pre jednoduchšie porozumenie, subjektívnu lehotu charakterizujeme ako časové obdobie určené právom. Táto je v zmysle daňového poriadku päťročná a začína plynúť po od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy, napríklad v zmysle zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov  znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o dani z príjmov“).  Ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov, plynie päťročná lehota znova od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Za takýto úkon sa považuje napríklad doručenie oznámenia o začatí daňovej kontroly, doručenie protokolu k daňovej kontrole alebo zápisnica správcu dane.  Takéto doručenie musí byť vykonané zákonným spôsobom, napríklad ak je daňový subjekt v daňovej kontrole zastúpený inou právnickou osobou, bude sa za riadne doručenie považovať doručenie zástupcovi. Na plynutie  objektívnej lehoty, ktorá je desaťročná, by nemali vplývať subjektívne vplyvy lehoty. Lehota na vyrubenie dane začína plynúť rovnako na päťročnú a rovnako na desaťročnú lehotu.

Právo na vyrubenie dane je časovo obmedzené prekluzívnou lehotou. Prekluzívna lehota znamená, že oprávnený subjekt môže vyrubiť daň len v zákonom stanovej lehote, a po jej uplynutí dochádza k zániku celého práva. Rovnako sa na uplynutie prekluzívnej lehoty musí prihliadať ex offo, teda z úradnej moci. To znamená, že daňový subjekt uplynutie prekluzívnej lehoty sám nenamieta.

Vzťah medzi päťročnou a desaťročnou lehotou

Päťročná lehota na vyrubenie dane nemôže začať plynúť skôr ako desaťročná lehota a nemôže skončiť neskôr, a to ani po vykonaní úkonu smerujúcemu na vyrubenie dane, ako  desaťročná lehota. Teda päťročná lehota plynie vždy v rámci desaťročnej prekluzívnej lehoty.
V zmysle vyššie uvedeného máme za to, že lehota na vyrubenie dane končí teda najneskôr do desiatich rokov, od konca roka, v ktorom vznikla daňovému subjektu povinnosť podať daňové priznanie, alebo ostatné zákonom stanovené podmienky. Uplynutie desiatich rokoch by teda malo znamenať, že správca dane nemôže daň vyrubiť. V prípade ak daň vyrubí, pôjde o porušenie právnej istoty, resp. porušenie zákona. Takýmto výkladom sa zaberal aj Ústavný súd, ktorý vo svojom náleze I US 314/2015 definoval neskončenie zániku práva vyrubiť daň po desiatich rokoch ako porušenie právnej istoty.

Prekážka pri zániku práva vyrubiť daň

Daňový poriadok v § 61 ods. 5 definuje inštitút neplynutia lehôt nasledovne: „Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.“ Súčasne § 71 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. správny súdny poriadok v znení neskorších predpisoch (ďalej ako „SSP“) definuje, že „Ak osobitný predpis upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty (ďalej len „správny delikt“) určuje lehoty na zánik zodpovednosti, prípadne na výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tohto zákona neplynú. Obdobne to platí o lehotách na zánik práva vo veciach daní, cla, poplatkov a odvodov, ktoré sú príjmami štátneho rozpočtu, rozpočtu Európskej únie, verejných fondov, rozpočtov obcí, miest, mestských častí a samosprávnych krajov.“

V predmetnom ustanovení by sme ešte chceli ozrejmiť skutočnosť, že nejde o neplynutie lehôt len v žalobách v merite veci, ale rovnako aj napríklad pri  namietaní nečinnosti správcu dane.

Ak neplynutie lehôt v dôsledku prerušenia konania alebo počas súdneho konania sa vzťahuje tak na päťročnú, ako aj na desaťročnú lehotu na vyrubenie dane, potom ustanovenie § 69 ods. 2 daňového poriadku, podľa ktorého vyrubiť daň alebo rozdiel dane možno najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie nie je možné nikdy aplikovať, pretože o dobu neplynutia sa rovnako „predĺži“ päťročná, ako aj desaťročná lehota na vyrubenie dane, a tak päťročná „predĺžená“ lehota uplynie vždy skôr alebo súčasne s uplynutím desať ročnej „predĺženej“ lehoty.

Z praxe vyplýva otázka, prečo daňový poriadok upravuje objektívnu desať ročnú lehotu pre zánik práva vyrubiť daň, keď sa táto nebude môcť nikdy uplatniť, keďže päťročná lehota uplynie vždy skôr ako lehota desaťročná?

Nález ústavného súdu konštatoval, že správny súd sa môže, dokonca musí, odkloniť od jazykového výkladu, aby sa naplnil účel zákona. Možno teda uplatniť výklad e ratione legis (právna norma sa vykladá zo zmyslu zákona) pred doslovným výkladom.
Na druhej strane v praxi ale často dochádza k neustálemu „doťahovaniu“ medzi súdmi a finančnou správou, keďže finančná správa nie je rozhodnutiami súdov viazaná.

Jedna z alternatív predstavuje možnosť uložiť finančnej správe pokutu. Voči takejto pokute by finančná správa nemohla ani podať opravný prostriedok. Takáto pokuta predstavuje príjem do štátneho rozpočtu, teda ostáva na zodpovedaní, či takýto inštitút vôbec má zmysel, či by bola pokuta zosobňovaná konkrétnym zamestnancom, keďže ide o orgán verejnej správy.

Naši susedia v Českej republike vyriešili predmetnú problematiku nasledovne, a to tak, že v zmysle § 148 zákona č. 280/2009 Sb. Daňového řádu, desaťročná lehota na zániku práva vyrubiť daň je konečná a po tejto správca dane daň vyrubiť nemôže.

Ostáva teda nevyriešenou otázka, ako sa s tým vysporiadajú Slovenské inštitúcie, a či vôbec, nakoľko v zmysle vyššie uvedeného existuje rozpor medzi dvomi platnými právnymi predpismi a objektívna desať ročná lehota na zánik práva vyrubiť daň je vo svojej podstate nenaplniteľná.

Vyššie uvedené informácie na tejto webovej stránke slúžia na získanie základného prehľadu o daňových, účtovných a právnych predpisoch. V žiadnom prípade neslúžia ako návod pre ich aplikáciu v praxi, ktorá sa môže výrazne odlišovať od platných právnych predpisov v danom čase. Informácie na tejto webovej stránke negarantujú právne, účtovné, daňové či iné odborné poradenstvo alebo služby. Informácie ako také by nemali byť brané ako náhrada za odborné konzultácie s účtovnými, daňovými, právnymi či inými poradcami. Spoločnosť EMINEO PARTNERS nezodpovedá a nenesie zodpovednosť za prípadne nezrovnalosti, opomenutia a výsledky získané na základe použitia týchto informácií. Všetky informácie a príklady sú poskytované bez akejkoľvek záruky na ich aplikovateľnosť v praxi. Spoločnosť EMINEO PARTNERS nie je povinná reflektovať platné právne predpisy na informácie a príklady poskytnuté na tejto webovej stránke.